Strach je emócia, ktorá je vždy reálna, bez ohľadu na to, či je nebezpečenstvo, ktoré ho spôsobí, skutočné alebo iba fiktívne. Je produktom fantázie, myšlienok, obrazov, úsudkov a záverov. A preto pri snahe o jeho riešenie treba začať práve tam, kde vzniká – v hlave.
V každom období vývoja osobnosti má strach iný základ. V rannom detstve sú jeho pôvodom najmä silné alebo neobvyklé zvuky, neznámi ľudia alebo miesta a neočakávané pohyby zvierat či vecí. U dieťaťa v školskom veku býva emócia strachu vyvolaná dilemou dobra a zla, súťaživosťou, očakávaniami a požiadavkami rodičov, učiteľov a okolia či kontaktom s chorobou alebo smrťou. Jeho obava súvisí s nenaplnením niečoho čo je „správne“, pretože to niekto tvrdí.
Ako k strachu pristupovať?
Jednoducho – uznať jeho oprávnenosť. Strach treba naplno rešpektovať, pretože je súčasťou osobnosti.
K strachom dieťaťa by sme mali pristupovať rozumne. V žiadnom prípade sa z obáv nesmieme vysmievať alebo ich bagatelizovať. V našej kultúre je, žiaľ, ešte stále, najmä u chlapcov, strach neprípustnou emóciou. Chlap sa predsa nebojí! Veď už si predsa veľká/veľký! A ak takéto tvrdenia opakujeme pričasto, dieťa začne svoj strach potláčať. A tak prestane byť emóciou, ktorá im pomáha prežiť a zdravo sa vyvíjať. Časom prestanú vnímať reálne nebezpečenstvo a ohrozenie alebo ho, naopak, budú vidieť všade.
Nájdite si čas a rozoberte v príjemnom rozhovore s dieťaťom prečo sa bojí. Tým, že sa strach rodí a odohráva v našej hlave, zavážia práve jasné argumenty a dôkazy prispôsobené jeho veku.
Ak v malom dieťati vyvoláva obavy situácia, osoba či zviera len kvôli svoju vzhľadu, ukážme mu, že za „škaredým“ vonkajškom sa ukrýva krásne vnútro. Ak je zdrojom strachu negatívny zážitok a prežité nebezpečenstvo, treba uznať, že má na neho dieťa právo, rozobrať dôvody a byť mu oporou. Úprimný rozhovor v náručí rodiča mu často pomôže si utriediť myšlienky. Ak má dieťa obavy z neznámeho, snažte sa mu novú situáciu či skúsenosť čo najviac priblížiť jazykom, ktorý ľahko pochopí – obrázkami, rozprávkou či básničkou.
Deťom v školskom veku by sme mali vysvetliť, že nemusia byť vo všetkom najlepší a nie vždy budú veci podľa ich predstáv a očakávaní. Hodnota človeka netkvie v jeho úspechoch a víťazstvách, ale v tom, čo nosí vo svojom vnútri. Len tak sa zbaví ustavičného strachu z prehry, nenaplnenia očakávaní okolia či z neschopnosti. I tu nám vedia pomôcť mnohé poučné knihy a príbehy.
Šablóna zvládania strachu
Každý z nás si v priebehu života poskladá svoju vlastnú šablónu na zvládanie strachu. Ako bude vyzerať, závisí od 3 faktorov:
- od správania sa ľudí, ktorých sa snažíme napodobňovať alebo s ktorými sa identifikujeme;
- od spôsobu, akým sme boli ovplyvnení ľuďmi počas svojho detstva;
- od traumatických príhod alebo zážitkov, ktoré sme počas života mali.
Dôležitú úlohu v tvorbe šablóny zohráva aj povaha a temperament. Je úplne prirodzené, že v prežívaní nebezpečenstva, krízy a zla sa môžeme dočasne cítiť zle a bezmocne. Nedovoľme však, aby sa momentálna bezmocnosť premenila na trvalý stav u nás ani u našich detí.
